- Mood:
impressed
A to, na co som sa tak dlho tesila, je uz tu, musela som sa teda vybrat na lov mojich vlastnych obrazkov... (a nemyslim len zachytenych fotakom, ale hlavne zachytenych do mojej pamate...)
Kedze Ryz ma cez vikend skolu a ja som nechcela ist sama, navrhla som to ako triednu akciu a hoci viaceri mali zaujem, v danom case na danom mieste sme sa zozbierali len traja. Ale asi to bolo nakoniec lepsie ako brazdit park s velkou skupinou - minimalne to bolo praktickejsie!;)
Pomocou internetovej stranky, ktoru mi ukazal Ryz, som vybrala najblizsie miesto, ktore malo krasnu sceneriu a nie len stromy. Na tej stranke sa mali akoze aktualizovat fotky kazdy den, ze kde je teraz najlepsie kou you (ano, Japonci maju na pozeranie cervenych listov specialny termin rovnako ako na pozeranie sakur...). Ibaze ked vecer prisiel Ryz domov a ja som mu vitazoslavne ukazala moj vyber s uzasnou kompoziciou okolo jazierka a nadherne cervenymi stromami, moju radost velmi rychlo pokazil... Pod fotkou bolo malymi znakmi napisane (to som sa ani nahodou neobtazovala studovat...), ze to nie je aktualna fotka, iba ilustracna, ze takto to ma vyzerat v novembri... A ktovie, ako to vyzera teraz...
Uz sme vsak boli dohodnuti a boli dost neskoro to menit, okrem toho je to tak ci tak pekne miesto, ktore sa oplati navstivit, nuz som to nechala tak... A hadam aspon par cervenych listov tam bude!
O mieste, ktore som vybrala, som dovtedy ani netusila, ale hned ako som ho zbadala na fotke, velmi sa mi zapacilo! Kyu Furukawa teien (Kyu Furukawske zahrady). A musim povedat, ze ma nesklamali ani nazivo, ani co sa tyka samotnych zahrad, ani co sa tyka cervenych listov! Navyse sme mali to stastie, ze akurat bol vstup volny, hoci normalne sa plati... Co moze byt lepsie?!;)
Kyu Furukawa teien je zahrada, ktora bola povodne cela japonska, no v Meiji ere tam vtedajsi vlastnik postavil miesto povodnych japonskych budov rezidenciu s okolitym ruzovym sadom v zapadnom style... A tak, ked som vosla, mala som naozaj chvilu pocit, ze som prave ocitla v Anglicku... Ale naozaj len chvilu, len co som presla kusok hlbsie do zahrady, bola som zase spat v Japonsku. V starom, krasnom Japonsku...
pokr.*
Po tom, co som sa so smutkom v srdci musela vzdat lukostrelby, som si chcela najst nieco ine japonske, comu sa mozem venovat... A v skole som nahodou prisla k letaku, ktory vyzeral dost obycajne a nie vsetko som rozumela, ale bola tam fotka tanca zo slnecnikom a vejarom, co ma zaujalo a tak som to vzala domov, ze sa opytam Rya...
Jedna znama skola japonskych tradicnych tancov organizuje kazdorocne kurz aj pre cudzincov. O plateni nikde ani zmienka a teda je to z najvacsou pravdepodobnostou zadarmo - co moze byt lepsie?! Nieco pekne, zaujimave a este aj zadarmo!
A dnes bola prva hodina.
Ked som vysla zo stanice, ktora je najblizsie, stal pred vychodom strasne zlaty a strasne malinky dedusko s velkou tabulou zavesenou na krku, na ktorej bol plagat a mapa ako mame ist (nie ze by to bolo nejak komplikovane - druha ulica v lavo...). Bol taky rozkosny, ze som si ho chcela odfotit, ale bolo by to trosku divne... Skoda!;)
Ked som dorazila k budove taj tanecnej skoly, bolo hned na prvy pohlad jasne, ze to teda ani nahodou nie je ziadna aususova skola - pekna moderna stavba, pred ktorou stali len tie najdrahsie auta a vonku cakal nastrojeny vratnik, ktory mi otvoril dvere a voviedol ma az do vytahu. A samotna tanecna miestnost detto - krasna, s novucickymi tatamami a parketami...
Hned po prichode sme vsetci vyfasovali tabi (biele japonske ponozky s oddelenym palcom) a neskor aj yukaty... To uz som vobec necakala, ze dostaneme vsetko takto komplet (aj ked to mame len zapozicane)... Moja by sice bola lepsia, lebo tieto vsetky boli neutralnej velkosti M a teda pre moje dlhe ruky dost kratke, ale ako sa hovori - darovanemu konovi na zuby nepozeraj a aspon si nemusim vlacit vlastnu...
A prva hodina spocivala prevazne v tom, ze sme sa ucili same si tieto yukaty obliect a potom si v nich ladne sadnut a postavit sa. Na zaver nam predviedli dva rozne tance, jeden iba s vejarom a druhy aj so slnecnikom a my sme sa mali rozhodnut, ktory sa chceme naucit. Ten so slnecnikom sice vyzeral tazsie, ale aj zaujimavejsie, tak som sa rozhodla pre ten. Navyse aj dve zlate baby, s ktorymi som sa tam zoznamila, jedna Litovka a jedna Bulharka z Wasedy, sa rozhodli pre druhy variant, tak aspon budeme nacvicovat spolu. A je to vacsia vyzva!;)
- Mood: pleased
Ja a moji bodyguardi!;) (A este jeden to fotil...)
Ale malo to svoje vyhody, byt jedine dievca medzi nimi...;) A zabava bola ako vzdy vyborna! Navyse som si skvele pokecala s Ivanom, ktory ako Bulhar je mi blizsi ako ostatni spoluziaci z inych kontinentov (Nemeckeho Hamburgera ratam za Americana, v zivote by som nepovedala, ze je Nemec!;).
- Mood: amused
Moj predpoklad, ze to nebude bohvieco, vsak bola jedna z najmylnejsich domnienok, ake som kedy mala! Ten koncert bol jeden z najlepsich koncertov, na akych som kedy bola a zvuk tych zvoncekov mi totalne ucaroval!!!
Neuveritelne nadherne zvuky vedia vyludit tie zvonceky...
A prave predvadzanie toho, co studenti dokazu je to, o com taky skolsky festival v Japonsku chce byt. Okrem Yurininho skveleho zvoncekoveho koncertu sme videli skutocne siroku plejadu najroznejsich vytvorov a vysledkov od galerie obrazov, vystupenia roztlieskavaciek ci break dancerov, lepsie aj horsie koncerty mensich aj vacsich skupin, ikebany, divadelne vystupenia... Teda asi vsetko, comu sa studenti na tej skole mozu venovat...;)
Ja som vsak nadobudla pocit, ze hoci skolsky festival by mal byt o predvadzani studentskych zrucnosti, v skutocnosti bol ako vacsina veci v Japonsku - hlavne o jedle! Nespocetne mnozstvo stankov s tymi najroznejsimi jedlami, to bola po cely cas oblast, kde sa zdrziavalo najviac ludi... Nie ze by ma to prekvapovalo, len konstatujem... A uz si v duchu predstavujem tu kopu stankov, co urcite bude na tom nasom festivale...;)
Co sa vsak mne okrem Yurininho koncertu najviac pacilo, bol samotny kampus Aoyamskej univerzity. Velmi pekne prostredie, plno stromov... Fakt pekna skola!
Velmi sa mi pacila tato gingkova alej, ale uplne najuzasnejsia bola ta stara budova... Mala sebe akesi krasne magicno... Aj keby tam ten festival nebol, oplatilo by sa mi tam ist len aby som videla tuto budovu... Podla fotky to asi nevyzera nejak specialne a mozno ani neni, iba ja som mala ten pocit... A stalo sa mi to len 2x v zivote, po velmi dlhom case, ked som si takto oblubila jednu budovu v Edinburgu (a nahodou to tiez bola budova skoly...;).
- Mood: impressed
- Music:zvoncekovy koncert
Po styroch rokoch sa vracia do sutazi, aby si uchmatol dalsie olympijske zlato a uplne bez mojho osobneho zatazenia voci jeho osobe mozem vyhlasit, ze je na najlepsej ceste! Fenomenalny volny program, jeden z jeho najlepsich (a teda z najlepsich vobec;), ak nie uplne najlepsi... A to je este len zaciatok sezony, som si ista, ze do olympiady to este nabere grady! Aj na prvy pohlad je jasne, ze svoj navrat berie seriozne, lebo od maja, kedy som ho videla v Bratislave vyrazne schudol. Jednoducho, King is back!;)
A kusocek svojho casu som venovala aj priprave kostymu na vcerajsiu Halloweensku party, na ktoru som si po dlhom vahani, ci sa mi oplati za to vyhodit 2500yenov, v poslednej chvilke pred vypredanim nakoniec ten listok kupila... A dobre som urobila! Prepozicajuc si slova Miska Halaska, bol to skvely vecierok!
A nie len vecierok, ale aj popoludnie predtym. Ryz neisiel do skoly a tak sme sa spolu vybrali na prechadzku do Ooyamy a parciku v nej, aby som si nazbierala listy... To este chudacik Ryz netusil, ako ich mienim pouzit a entuziasticky mi ukazoval vsetky pekne cerveno a zlto sfarbene listy... Ked ma potom doma uvidel, ako som sa nimi vyzdobila, tak ten jeho entuziazmus presiel v mierne zdesenie (ze takto chcem vyjst na ulicu?! - Ale ved co - je Halloween!;)... Jeho som ledva presvedcila na decentne rozky, ktore sme kupili v jednom s ooyamskych obchodov (inak dobre obchody tam su, som bola prekvapena!), ale ja som si dala zalezat, aby som bola naozaj maska! Kvoli comu so mnou ani nechcel ist po hlavnej ulici a do stanice sme sa miesto toho zakradali okolo rieky...:)
Uz cestou som vsak dostala niekolko komplimentov na svoj kostym a ked sme dorazili na miesto, dostala som ich este ovela viac! Az tolko, ze som vyhrala cenu za najlepsi kostym!!! A to som pri jeho vymyslani ani nahodou necakala... Chcela som za to utratit co najmenej penazi, tak som si pomohla prirodne a ako sa hovori - co dom dal a vida - vznikla celkom zaujimava kreacia! Ale uz vobec by som si nebola pomyslela, ze najlepsia... No ked som tam prisla a videla, musela som sebakriticky uznat, ze Aki no oni (Jesenny duch), ako som sa nazvala, bol skutocne originalnejsi ako urcite nakladnejsi, ale v podstate o nicom, batmani, sestricky ci pikacuovia...;)
Takto vyzeral moj Jesenny duch - kto by povedal, ze prave toto bude najoriganalnejsie?;)
Najpodstatnejsie vsak bolo, ze som sa fakt vyborne zabavila! Sukromny klub, ludi tak akurat, ani malo, ani vela (no, vlastne pri bare ich bolo furt vela!;), skvele drinky, dobre jedlo, zaujimavi ludia... Pomaly vzdy ked som sa otocila, zapadla som do nejakeho rozhovoru vzdy s inym, narodnostne pestrim zoskupenim... Fakt sranda!;)
- Mood: amused
Cestou spat sme prechadzali ulicou, velmi pestro vyzdobenou lampionmi, tak som hned ozila, ze ci tu bude festival a uz som aj zbadala plagat s datumom... Tuto sobotu a nedelu. A ma to byt velky festival, celeho Itabashi... Tak mozno sem pridem oslavit, ze som znova fit...;)
Vcera cez den sme na to nejako nemali cas, az vecer sa ma Ryo opytal, ci tam chcem rano ist s dedkom, ktory ako funkcionar niekolkych organizacii, co s tym maju nieco docinenia, mal predniest nejaku rec... Najprv som chcela, ale potom som sa dozvedela, ze on sa potom hned vrati a vtedy tam este nic moc nebude, tak z toho vzislo... Az dnes, ked sme isli na obed, sa ma Ryo opytal, ci sa nejdeme najest tam, ze tam je vela stankov s jedlom a o druhej budu nosit omikoshi (pojazdne chramiky)... Jasne, ze ideme!
A bol to naozaj velky festival, so stankami z celeho Japonska a s vela omikoshi od vymyslu sveta... Tak sme si na zaciatok dali dobru yakisobu, pozreli si nosenie omikoshi detmi a potom o druhej aj dospelymi, aj ked to nie cele, lebo ich jednak bolo naozaj strasne vela a okrem toho sme chceli vyuzit, ze sa vela ludi pozera a teda ich bude menej v stankoch (ale aj tak ich bolo vela!)... A Ryz spokojny, ze si dal nejaku specialnu polievku z mne zahadneho vnuterneho organu tesne predtym ako sa vypredala, alebo ze si kupil cesnak z Hokkaida ci odkial o polovicu lacnejsie...;)
- Mood: cheerful
- Music:festivalova...
Ja ako navrhovatelka a organizatorka som planovala prist skorej, aby si vsetci boli isti, ze su na spravnom mieste. Lenze ked som sa vratila domov, myslela som si, ze mam fuuuru casu, tak som sa motala, motala, az som nakoniec s hrozou zistila, ze nestiham! Vdaka expresnemu vlaku z Ikebukuro som sice dorazila do Shibuye presne o pol, ibaze to bolo presne na opacnom konci tej strasnej obrovskej stanice a trvalo mi 6 minut, kym som to cele prebehla... Ja tu stanicu hrozne nemam rada!
Vacsina uz tam cakala, ale zopar kusov prislo este neskor, lebo sa stratili na stanici (hovorim, hrozna stanica!)... Tak ked sme sa pozbierali vsetci 12, ktori sme mali prist nacas (+4 mi mali zavolat, lebo mohli az trosku neskor, ale aj tak to bol 100% uspech!), vydali sme sa smerom do vybranej krcmy a mali sme stastie, lebo jediny dlhy stol, ktory tam mali, zatial nebol obsadeny a tak sme si mohli vsetci sadnut k jednemu stolu, ako sme chceli (a kvoli comu sme sa stretli tak skoro).
Druhy pozitivny bod skoreho stretnutia bol, ze sme zastihli Happy Hour, hodinku, ked su kokteily za polovicnu cenu a tak skor, ako cokolvek ine sme sa vsetci vrhli na Happy Hour menu...;)
Pred skoncenim Happy Hour sa bolo treba zasobit na dlhy cas vopred...;)
Musim povedat, ze v nasej skupine sa zisla naozaj dobra partia milych a zaujimavych ludi, na com sme sa aj vsetci v ten vecer zhodli...
Nie moc dobre fotky, ale kedze lepsie nemam, musia postacit aspon na ilustraciu... Takze, toto sme my - na prvej fotke predo mnou je Ania, Polka, s ktorou som sa skamaratila zatial najviac. V triede sedi za mnou a tak vacsinu rozhovorov, co mame nacvicovat, robime spolu a kedze aj ona patri v triede k tym lepsim, vzdy skoncime skorej a potom sa rozpravame... A casto chodime spolu aj na obed (a na wecko;). Vacsinou hovorime po anglicky, ale sem tam, hlavne v situaciach, pre ktore je v nasich jazykoch vystiznejsi vyraz (alebo nechceme, aby nam bolo rozumiet;), skocime na chvilu aj do slovencino-polstiny. Ania ma trosku taku podobnu love story ako ja, jedny prazdniny sa vybrala do Anglicka, kde stretla svojho terajsieho priatela, tak tam potom isla studovat... Akurat ze jej skola ju teraz poslala do Japonska... Shit happens, ako sa hovori...:)
Naproti Anii ten v siltovke, je Nemecky Hamburger. Ja som si ho tak sama pre seba pomenovala a myslim, ze ho to vyborne vystihuje. Je Nemec, ale studoval na univerzite v Amerike, miluje Ameriku a vraj by urobil cokolvek, aby sa tam vratil. Uplne najdesivejsie vsak bolo, ked som sa dozvedela, ze je kazdy den v Mac Donalds a ako sam povedal - zboznuje tie hamburgery!!! Vsetky tieto fakty ho (minimalne pre mna) robia najmenej zaujimavou osobou v nasej triede, ale napriek tomu sa s nim da porozpravat aj sa na nom zasmiat, tak neni taky strateny pripad!;)
Trciaca hlava za mnou je zase originalny American, o ktorom by som nepovedala, ze je American. Zaujima sa asi o uplne kazdu oblast a ma z nich aj dobre znalosti, musim povedat, predovsetkym zo svojej oblasti, co je lingvistika (dokonca pozna aj nejake rozdiely medzi cestinou a slovencinou, co ani ja neviem, ze take vobec su...). Obcas vsak chrli slova takou rychlostou, ze sa so spoluziakmi zo srandy pytame, kde ma vypinac... (Cvi, aj ty si zial oproti nemu velmi slaby kaliber;) Oproti nemu, ta buclatejsia s okuliarmi je Kanadanka, ktora ked je so mnou, tak sa lubi lutovat, tak z nej ide trosku taky negativny pocit, ale ked je vo vacsej skupine ludi, tak sa snazi byt zabavna a v tom pripade proti nej nic nemam.
Vedla Kanadanky, to malinke, zlate, sikmooke, je Taiwanka, ktora sa tento rok v maji vydala za Japonca, s ktorym sa zoznamila na univerzite v New Yorku... Tiez zaujimava story. Ta blondata hlava naproti nej, ktoru lepsie vidno na druhej fotke z opacnej strany stola, je zase American, no v skutocnosti je polo-Brazilcan, aj ked tak vobec nevyzera... Studuje archeologiu, tak sa s nim da porozpravat o historii umenia, spolocne si vymiename typy na japonske kulturne zaujimavosti a planujeme aj vylety na niektore z nich. Tmava hlavicka oproti je cisty Brazilcan, ktory do nasej triedy prisiel prvy krat v ten den a ked povedal, ze moze tiez prist, vsetci sme boli na neho zvedavi... Je taky tichsi, ale tiez velmi v pohode clovek.
Spoza Brazilcana trcia dve hlavicky, ta zadnejsia, tmavsia, patri hrozne milej Francuzske, ktora bola pred zacatim skoly na brigade niekde na farme, kde sa velmi romanticky, v ryzovych poliach, zoznamila s jednym Japoncom, s ktorym teraz randi, tak som zvedava, ako to bude pokracovat...;) Ta tucnejsia, blondatejsia hlava patri Nemcovi, ktory je hluchy na jedno ucho a tak obcas vznikaju komicke situacie, ked sa z nicoho nic otoci v domneni, ze niekto nieco zo strany hlucheho povedal, ale v skutocnosti nepovedal... Inak je to ale taky velky medved dobracisko, ako z rozpravky;).
Naproti nemu su nasi dvaja Honkoncania (jednemu ale na tej prvej fotke vidno iba vrch hlavy, ale na tej druhej ho vidiet dobre, prvy vlavo), ktori maju obaja dost smiesnu vyslovnost, ked hovoria po japonsky, pricom ten vyssi ju ma priam katastrofalnu, co sa naozaj divim, pretoze napriklad po anglicky hovori dost dobre. Zil sice 10 rokov v Londyne, ale aj tak sa nemusel naucit spravnu vyslovnost, tak ked to dokazal v anglictine, nechapem, preco mu japoncina robi taky problem...
No a na druhej fotke uplne vzadu v strede je nas dalsi American, s ktorym som sa ja zoznamila hned uplne prvy den na zapise, ked sme este ani nahodou netusili, ze budeme spolu v triede... Kedze sme vyplnali rozne papiere, mala som moznost niekolko krat vidiet jeho meno a len tak som sa medzi recou spytala, ci ma nejakych nemeckych predkov, ked ma take priezvisko... A tak som sa zoznamila asi s najpomiesanejsou osobou, aku som mohla stretnut, lebo mi nasledejuce dve minuty vymenuval predkov skoro zo vsetkych statov Europy...:)
Z meskajucich, ktori mali prist neskor sa nakoniec ukazala iba spominana Francuzska, zvysny traja vobec o sebe nedali vediet, co bola skoda, lebo sme sa vsetci tesili, ze to tak dobre vyzeralo na predpokladanu 100% ucast... Ale napriek tomu ich nemozem nespomenut. Prvy, Bulhar, mi vtedy rano v skole povedal, ze v ten vecer pridu jeho rodicia, tak ich musi cakat, ale okolo 7 by mal aj tak prist. On tiez hlasoval za piatok, keby bol povedal, ze maju prist jeho rodicia, mohli sme sa dohodnut na iny den, som si ista, ze sa nerozhodli prist zo stvrtka na piatok... A prislo mi trosku divne, ze ich chce len privitat a hned odist, ale nakoniec to bolo asi divne aj jemu, tak sa neukazal, co ale plne chapem... Inak spolocne s lingvistom zboznujeme jeho dokonale rusky prizvuk, pricom ceresnicka na torte su vsetky jeho ch namiesto h... Je to tak krasne nedokonale! (Ale na druhej strane musim podotknut, ze inak je jeho japoncina vyborna, po mne je hned druhy najlepsi v triede, by som povedala...;)
Druhy clovek, co neprisiel, je Sved Oskar, ktory povedal, ze ma do 6 nejaku hodinu a potom pride... Prave u nich dvoch to bolo mne osobne najviac luto, ze akurat oni neprisli, lebo s nimi som mala zatial najmensiu sancu sa rozpravat... Oni su totiz jedini dvaja z nasej triedy, co fajcia (co bolo na druhej strane dobre, ze priamo pri nasom stole sa nevyskytovalo tolko smradu a dymu...) a tak cast tej jedinej kratkej prestavky, ktoru kazdy den cez vyucovanie mame, venuju prave tejto aktivite... Pritom su obaja velmi sympaticki, navyse Oskar ma uplne dokonale oci - tvar, farba (hneda, samozrejme, ale taka uzasna hneda!), velkost - take by som chcela mat ja!
Okrem nich dvoch este neprisla Korejka, ktora je hrozne ticha a dokopy o nej vela neviem... Neviem ani, preco nemohla prist, povedala iba, ze pride neskor, ale nakoniec sa vobec neukazala... Vyzera velmi skromne a jednoducho a bola som dost sokovana, ked som sa dozvedela, ze nakupuje na najdrahsich miestach v Tokyu, nehovoriac o tom, kolko stoji jej kabelka, co nosi do skoly... Ona je v nasej triede zatial taku malou zahadou...
Cast nasho spolku, na fotke, ktoru som si pozicala od Anii, lebo tu nas je ako tak vidiet... (Denky barzo!;)
S drinkmi kupenymi cez Happy Hour sme vydrzali asi do 9, potom sme asi hodinu sedeli len tak na sucho a rozpravali sa, kym nam casnik neprisiel taktne naznacit, ze ak chceme este ostat, mohli by sme si nieco objednat... A tak sme sa rozdelili na mensiu cast, co si bola ochotna kupit kokteil aj mimo Happy Hour a vacsiu cast (hore na Aniinej fotke), ktora sa vydala na prechadzku Shibuyou... Prva zastavka bol horeodfoteny chodnik pred krcmou, kde sme sa rozhodovali, kam sa vlastne vydame a druha bol Mac Donalds - mozte hadat, koho to bol asi napad...;) Nemecky Hamburger, ktory bol ako jediny opity, bol okrem toho aj hladny... Ale vsetci sme sa na nom dobre bavili, predovsetkym ked zahryzol do svojho vysnivaneho milacika a polovica omacky vystrekla von...
Po dobrodruzstve v Mac Donalde sme sa volne s roznymi zastavkami (napriklad pred Burger Kingom, kde si chcel Nemecky Hamburger doplnit zasoby, ale potom si to rozmyslel...:) presuvali smerom k stanici, kde sme mali poslednu zastavku pri skupinke individui, co ponukala "Free hugs", ktore Nemecky Hamburger podporovany niekolkymi clenmi nasej skupiny rad vyuzil...;)
Nepodarilo sa mi zachytit moment M, lebo fotak som mala v kabelke a kym som ho vytiahla a zapla, uz bolo neskoro...;)
Inak vcera som bola zase na kyude, kde som sa spoznala s jednou zlatou Japonkou, ktora tam predtym nebola. Studuje rustinu a na Japonku ma aj velmi dobru vyslovnost. A tak nasa konverzacia vyzerala asi tak, ze ked som nerozumela nejake japonske slovicko, povedala mi ho po rusky... Bolo to velmi zabavne!;)
- Mood: amused
Bolo trosku smutne, ze si vybral akurat stvrtok, den, ked mame hodinu s mojou najoblubenejsou ucitelkou (Tanakasensei, s tymto menom je urcite hned jasne, o koho ide;), ale biologicke potreby (moj akutny nedostatok spanku) sprevysuju tie ostatne, takze som ho napriek tomu s nadejou ocakavala!;)
Rano som musela tak ci tak vstat 6.30, aby som sa dozvedela, ci mam alebo nemam ist do skoly. Pozrela som von oknom, takmer neprsalo, skontrolovala skolsku stranku, nic nove... Tak asi predsa budem musiet ist... Zapli sme telku, tajfun bol vsade okolo, len priamo v Tokyu nie... Tak som sa zacala chystat a Ryz zatial vsetko striedavo sledoval... V medzicase zacalo poriadne liat a ja uz som v duchu aj nahlas somrala, ze musim ist v takom dazdi do skoly... Vsetky skoly (vratane rivala Keio, Wasedy) postupne rusili vyucovanie, iba Keio stale nic... Az nakoniec, poslednu minutu pred tym ako som mala odist, aby som este ako tak stihla dobehnut do skoly nacas, to konecne oznamili - doobedne vyucovanie sa rusi! Bola som sice trochu nahnevana, ze si dali tak nacas, ale ani som sa tym nejak nestihla zaoberat, lebo som hned vliezla spat do postele... A ked som sa pred obedom zobudila, svietilo uz slnko, takze ani neviem, ako ten tajfun vyzeral... Ale som mu vdacna, ze nakoniec prisiel!;)
Inak sa za posledne dni neudialo nic nejak specialne, akurat som stihla do svojej zbierky oblubenych Ghibli filmov vynimocne zaradit jeden, ktory reziroval Miyazaki - Mimi o sumaseba, inde znamy ako Whisper of the heart. Strasne zlaty film, mily, vtipny, zaujimavy a celkovo z neho vyzarovalo nieco velmi prijemne... Akurat ten koniec sa mi zdal dost prehnany... Od znacky Ghibli som cakala nieco nejednoznacnejsie a prespekulovanejsie! Ale inak fakt vrele odporucam!
Okrem toho sme boli s Kenom vyberat hada a na druhy krat si po hodine vyberania aj jedneho kupil, krasneho, karamelovej farby. Bol celkom drahy, ale aj taky vacsi a naozaj zlaty... Tusim budem teraz u neho casta navstevnicka...;)
Konecne som zacala chodit do posilovne a velmi sa mi paci, ze v japonskych posilovniach (teda aspon v tej jednej, do ktorej chodim ja) maju na kazdom stroji maly uteracik. V prvom momente, ked som to zbadala, som sa v duchu musela pousmiat, ale hned nato som si spomenula, ake neprijemne bolo na Slovensku ist na nejaky stroj po hnusnom, mastnom, upotenom chlapovi... Takze by som to uvitala aj u nas (a k tomu aj takych svedomitych chlapov ako tu, co si to po sebe naozaj utru!).
A zajtra sa chystam na nasu prvu kruzkovicu (ktoru som navrhla ja a zozala som velky uspech;), pricom som velmi zvedava, ci nam to vyde... Nemohli sme si totiz urobit rezervaciu, lebo v tom pripade by sme si boli museli objednat aj jedlovo-pitne menu, ktore je celkom drahe... Takze ideme na slepo, 15 ludia v piatok vecer v Shibuyi, to bude dost zaujimave... Ale snad sa niekam spraceme!
- Mood: optimistic
Tesila som sa, ked som sa to dozvedela, tesila som sa, ked sme dostali listky, ale potom som na to v zhone okolo skoly nejak prestala mysliet, az som si asi pred 2 dnami prekvapena uvedomila - ved v sobotu ideme na Japan Open! A ja uz som si naplanovala, ze idem na kyudo... Trdlo! A tak, hoci som sa tesila aj tam, som dnes kyudo zrusila, a spolu s Ryzkom sme sa vybrali smer Saitama Super Arena...
Hoci sme sa tiahli v dlhociznom ludskom hadiku uz od stanice, pred stadionom sme na moje velke prekvapenie necakali ani sekundu - otvorenych asi 10 dveri len z jednej strany, perfektna japonska organizacia a Saitamska Super arena bez problemov pohltila vsetky tie stovky ludi... Ked som si spomenula ako som isla v maji na Lambiela v Bratislave na stadion Ondreja Nepelu, ktory je asi desatina z tohto a tvorili sa pred nim dlhe rady... Na bodyguardov, ktori sa tvarili, ze by vam najradsej rozbili hlavu uz len za to, ze ste prisli... Napriek tomu, ze som sa zo zaciatku z tejto super organizacie nevyslovne tesila, neskor by som bola prijala radsej tu tlacenicu, sacanie aj neprijemnych bodyguardov... Tak perfektne ako bolo zorganizovane pustanie ludi, bolo vymyslene aj oddelenie sutaziacich od davu... A tak sa ziadny pokec s Lambielom po predstaveni ako v Bratislave nekonal... Ale aj tak to bol super zazitok!
Hned na zaciatku ma cakali 2 prekvapenia - jedno prijemne a jedno neprijemne. Vlastne, ani nie ze neprijemne, bol to uplny sok, nieco, co by som ani nahodou necakala a uz vobec nie v Japonsku... Nemohlo sa tam fotit!!! Narod, ktory je najznamejsi pre svoje fotenie a oni si zakazu fotit... Nevidane! A pre mna hrozne!!! Druhe prekvapenie bolo tiez totalne necakane, ale bolo pozitivne - pri predstavovani porotcov mi skoro vypadli oci, ked som zbadala znamu skratku - SVK... Normalne si na Japan Open zavolali slovenskeho porotcu! A to by som predtym bola dala ruku do ohna za to, ze som jedina Slovenka v hale... (Teda SlovenKA som aj bola jedina...;) To sa mi tak pacilo, ze akurat ked som ja na Japan Open, je tam aj slovensky porotca, ze som sa rozhodla ho ist cez prestavku oslovit... (Vdaka tomu som videla Shizuku Arakawu celkom zblizka - ona tam bola ako specialny host a cakala som, ze pojde niekedy na zaver ako bonus, nie ked sa zacne prestavka... Ja som sa uz vybrala pozdravit nasho porotcu, stihla som vysvetlit straznikovi, ze ja som Slovenka a chcem sa pozdravit so slovenskym porotcom a vtedy ju ohlasili... Tak som si ju pozrela z najlepsieho miesta - hned spoza porotcov... Skoda, ze Lambiel bol sutaziaci a nie specialny host...;)
Po Shizuke som teda na neho zavolala, obzeral sa a vyzeral dost prekvapeny (som si ista, ze aj on si myslel, ze je tam jediny Slovak:)... Chvilu sme sa rozpravali, bol velmi mily, dokonca mi ponukol, ze by mi mohol zohnat podpis Lambiela... Ale kedze uz jeden mam od neho osobne, tak som s tymto zdovodnenim povedala, ze netreba... (Pre mna uz len osobne stretnutia! Po Bratislave sa uz len tak s niecim neuspokojim...;)
Ou, vlastne som zabudla na este jedno prekvapenie, to bolo take neutralne. Po tam, co som po skusenostiach so slovenskymi stadionmi Ryovi vynadala, ze co ho to napadlo dat si na ZIMNY stadion kratke gate a sama sebe som nabalila polozimny kabat, ma Japonci prekvapili teplotou vo vnutri (aspon 25 stupnov), pricom lad bol bez chybicky... Ked si predstavim stadiony u nas - lad sa topi a medzi ludmi zima - fakt by ma zaujimalo, co za system to u nas maju... Bola to prijemna zmena, moct sediet na zimnom stadione v kratkych rukavoch!
Samotne Japan Open spociva v supereni troch timov - Tim Europa, Tim severna Amerika a samozrejme Tim Japonsko. Vsetky timy tvoria dve zeny a dvaja muzi, ich vysledky sa spocitaju a nakoniec vyhra tim, ktory spolu dosiahol najvyssi pocet bodov. Nepovazujem to zrovna za dobry napad, lebo clenov si vyberaju organizatori a tak vznikaju nahodne, dost nerovnocenne zoskupenia...
Mna samozrejme zaujimal v prvom rade Lambiel a svoju podporu som davala najavo vyrazne a hlucne, z coho bol chudak Ryz cely nesvoj... Ale ako vzdy ma nechal tesit sa po svojom, dokonca pre mna tajne natocil Lambielovo vystupenie do mobilu a nakoniec nenapadne odfotil aj medailove odovzdavanie... Lambiel bol skutocne skvely, na olympijsku sezonu si pripravil vynikajucu volnu jazdu na skvelu hudbu... Velmi sa mi to pacilo! Na zaciatku sice pokazil jeden skok, ale potom uz isiel nadherne a bodovo vysoko predbehol vsetkych ostatnych... A hlavne vdaka nemu nakoniec k mojej velkej spokojnosti vyhral europsky tim! Chudaci Japonci skoncili na svojej vlastnej sutazi posledni... Skoda, ze ich hlavny tromf - Mao Asada nemala svoj den, mohlo to byt zaujimavejsie... Ale pri tej hrozne tazkej hudbe co mala, sa ani necudujem - ja som ju pocula len raz a uz mi stacilo, keby som na nu mala trenovat kazdy den, tak z nej mam depresiu... Nechapem, ako si mohla vybrat taku hudbu! Mimo korculovania sa mi velmi lubilo, ako Lambiel podporoval vsetkych, nie len zo svojho timu... Bol strasne zlaty!
Ryzko pre mna tajne odfotil aspon stupne vitazov... A ja pred velmi zaujimavou Saitama Super Arenou.
- Mood: satisfied
- Music:vsetky pesnicky, na ktore sutaziaci korculovali (okrem tej Maoinej, samozrejme)
pokr.*
Vstavat v nedelu skoro rano, aby som uz o 9 bola v Shibuyi, bolo dost brutalne, tak sa mi aj podarilo trosku zaspat, napriek tomu som vsak bola pripravena nacas. Na rozdiel od Yuriny, ktora na stanicu dobehla o pol hodinu neskor, par minut po tom, ako odisiel posledny vlak, ktorym by sme to boli stihali este na cas... Keby neboli do instrukcii napisali, ze ked neprideme do 9, musime sa na miesto, kde sa malo samotne BBQ konat, dostat sami, tak by ma tych par minut meskania az tak neznervoznovalo, ale takto... Nastastie sa aspon platit malo az na mieste, tak aj ked by sme to nestihli, o nic neprideme (teda okrem spanku;)...
Dobehli sme tam asi o 8 minut neskor a nikde nikto, tak som na chvilu pocitila sklamanie, ze sme to nestihli, ale isla som sa pozriet okolo a tam, na druhej strane budovy boli! Tak sa nam to podarilo!
A bolo by sa nam to podarilo aj ovela, ovela neskor, lebo na dalsich sme cakali este skoro hodinu... Za ten cas sa mi nepodarilo zbavit jednej otravnej Kanadanky, s ktorou som sa zoznamila este vo stvrtok v skole a hned ako ma tam zbadala, prisla za mnou a skoro cely cas cakania sa mi jej nepodarilo zbavit...
Konecne sme sa velmi pomalicky, masovo zacali uberat smerom na vlak. Bolo to fakt zaujimave, sledovat takeho hadika s asi viac ako 80 cudzincov, ako sa tiahne medzi Japoncekmi...;)
Ked sme vsak dosli na miesto, bola som riadne zaskocena! Cakala som grilovacku niekde v parku na zelenej luke, kde bude stat niekolko erarnych grilov a okolo budu drevene stoly a levice... Skutocnost vsak bola celkom ina! Prisli sme k rieke, kde bola velka udupana prasna plocha a na nej mnozstvo kopok kamenia a na tych kamenoch polozene razne... ??? Preboha! To co je?! To ako fakt mame mame grilovat v tom prachu na zemi??
Ano, to ako fakt sme mali grilovat v tom prachu na zemi... Navyse sme boli rozdeleni do skupin po 8 podla nahodnych cisel, ktore nam rozdali - ja som bola cislo 30, Yurina 1, cize dost daleko od seba... A zialbohu, musim skonstatovat, ze som moc stastie na vyber skupiny nemala... Ked sme sa totiz zisli pri kopke s raznom cislo 30, zistila som, ze vacsinu osadenstva nasej skupiny tvoria Cinania a pseudocinania, ktori sa nebabrali a hned zacali konverzovat po svojom...
Takze takto to v tej nasej cinskej skupinke vyzeralo - vedla mna cista Cinanka, vedla nej Japonka, ktora sa uci po cinsky, cize si ju hned zobrali za svoju, v zltom tricku Honkoncan (ktory, ako som neskor zistila, ma byt v skupine, do ktorej od pondelka idem na skusobnu dobu, ale bol tak trochu cvok...), vedla neho akoze Anglicaka, ale v skutocnosti tiez Cinanka, dalsi Honkoncan a nakoniec predsa len jeden cisty japonsky Japonec... A na druhej fotke v ciernom este jedna cista japonska Japonka! Ti dvaja boli moja zachrana!
Zo zaciatku sme mali problem s rozhorenim uhlikov, tak nas Japonec nakoniec zavolal na pomoc nejakeho podpalaca, ktoremu sa to sice hned podarilo, ale spravil nam tam riadne prachove tornado... Ako keby sme ho nemali na sebe uz dost! Ale aspon sme mohli konecne opekat, lebo citiac vonu peceneho maska od vedlajsich kopok sa moj velky hlad este znasoboval... (hrozne dlho totiz trvalo, kym nam to vsetko porozdavali...)
Napriek pociatocnym nepriaznivym podmienkam to nakoniec nebolo az take zle - masko bolo fakt velmi chutne a bolo ho tolko, ze sme to ani nevladali vsetko zjest... A celkom dobre som si pokecala s tou japonskou Japonkou z Meiji univerzity. Bola fakt zlata!
A cestou spat som si prvy krat skutocne dobre pokecala aj s Ryovou sestrou. Doteraz bol vzdy medzi nami nejaky prostrednik, bud Ryo alebo Ian, alebo sme jednoducho spolu neboli dostatocne dlhy cas na to, aby sme spadli do nejakeho hlbsieho rozhovoru... A teraz sme mali skoro hodinovu cestu domov... Dozvedela som sa o nej zaujimave veci, ktore som ani netusila a niektore ma aj celkom prekvapili - napriklad ze ma rada Andersena, az tak, ze by sa rada pozrela do Danska na miesta, kde zil a posobil...
- Mood:
okay
Clenovia Keio Kyudo Klubu sa stretavali na stanici niekde v tramtarii, o ktorej som nikdy nepocula, tak som bola cely cas vo vlaku ako na ihlach, aby som nezabudla vystupit a zaroven som sa obavala, ci ich na tej stanici najdem... Vustupila som spravne a vsetci stali hned naproti vychodu (bolo lahke spoznat ich - vsetci mali tulce so sipmi;). Pozdravili sme sa, ale potom som tam iba tak stala a oni si len medzi sebou sepkali, ze to je taka nova, co chce chodit, tak som sa chvilu citila dost divne... Potom vsak prisiel ich nieco ako sef, zavelil na odchod a zaroven sa zacal so mnou rozpravat, ze kto som - co som a postupne prichadzali nacuvat a pytat sa aj dalsi zvedavci a tak celu tu dlhu cestu (asi 40 minut) zo stanice az k telocvicni, som odpovedala na otazky ako co je na Slovensku najzaujimavejsie alebo ake je nase jedlo...;)
A podobne to vyzeralo aj na treningu, vsetci za mnou chodili a pytali sa, boli hrozne zlati a o vsetko sa zaujimali... Ani som poriadne nestihala sledovat, co vlastne robia!;) Aj ked, kedze je to stary tradicny kruzok, v niektorych veciach ako poklony na zaciatku ci na konci, som sa musela pridat aj ja - nie ze by som sa stazovala, ved preto som prisla, aby som si to vyskusala! Samotne strielanie som si vsak skusit nemohla, lebo kym stym mozem zacat, musim prejst dlhym treningom vsetkych postojov a poloh ci natahovanim takeho natahovatka miesto luku... Utrzky treningu, co som stihla medzi konverzovanim odsledovat, sa mi vsak velmi pacili a rada by som to robila... Vtom pripade by som si ale musela kupit vsetko potrebne vybavenie, ktore je, ako mi bolo povedane, dost drahe...
Tak teraz rozmyslam. Ti ludia tam to beru hrozne vazne, zatial co pre mna je to len zaujimave hobby, tak neviem, ci sa mi to za tolko penazi oplati... Na druhej strane sa mi to skutocne velmi paci a aj ti ludia sa mi hrozne pacia... Neviem. Neviem. Uvidime...
Pre toho, kto by nevedel, ako vyzera japonska lukostrelba, moze do nej nahliadnut tu.
- Mood:
thoughtful
Asi takto:
Zavolaju si vas, aby ste tam boli o 8.45, ze o 9.00 zacina otvaraci ceremonial. Vy sa tam dotrepete pre istotu uz o 8.30, lebo vsak Japonci su vzdy presni, tak nech nemeskate... No oni, ratajuc s tym, ze zahranicni studenti meskat budu, sa zacnu tmolit az okolo 9, rozdavat vam programy a usadzat vas... A konecne, o 9.30 sa to cele zacne! A vy s uzasom sledujete, ze par nezodpovednych ludi, kvoli ktorym ste museli vstavat o hodinu skorej (minimalne!!!), prislo este neskor!!! Otrasne!
A potom pocas celeho toho ceremonialu rozmyslate, preco ste vobec museli vstavat...
Prvy bod programu - otvaracia rec vice prezidenta Keio Univerzity. To bolo este celkom fajn, ten sa snazil byt vtipny... A odporucil nam, ze si mozme na zlepsenie nasej Japonciny najst japonske frajerky a frajerov - tak myslim, ze zo mna by mal pan vice prezident velku radost...;)
Druhy bod programu - rec riaditela Centra pre japonske studie, cize nasho riaditela, ale okrem toho, ze som sa dovedela, ktory to je (aj to si viem vybavit len matne, kedze z mojho uhla mal cez hlavu kvetiny...), mi to teda vela nedalo... Rovnako ako dalsie dva body, predstavenie profesorov a personalu, ktore sa zliali do predstavy tvari bez mien a mien bez tvari... Ale specialne som si zapamatala, ako vyzera moja ucitelka a ako vyzera ta ucitelka, ktora chcem aby bola moja (z vyssieho levelu)...;) Ta inak asi ako jedina bola velmi sympaticka!
No a ak som tie predchadzajuce bodu povazovala za dost zbytocne, na tie dalsie uz ani nemam slov... Znova poucenie o sexualnom harasmente (ako keby to tu bolo na dennom poriadku...) a navyse poucenie, ako moze cudzinec psychicky zvladnut zitie v Japonsku, k comu sme dostali poucenie o zenovom pocuvani a nejake ukludnujuce basnicky o speve vtacikov... Myslim, ze v tom momente som akurat to spolunazivanie prestala zvladat!!!
A posledny bod programu bolo predstavenie studentskej skupiny KOSMIC, ktora sa stara o zahranicnych studentov, ktoru nam vsak uz predstavili prvy den v skole a zaroven ju uz niekolko krat spomenuli v prihovoroch, takze zase raz same "novinky"...
Potom sme sa uz odobrali po skupinkach do svojich tried, kde sme mali byt pouceni o priebehu nasich hodin, no kedze som od zaciatku vedela, ze v takej nizkej skupine v ziadnom pripade nemozem ostat, bolo aj toto pre mna dost zbytocne...
Bodka bodiek za tymto informacne "hodnotnym" programom bola tu po kampuse so studentmi z KOSMIC, ktora vyzerala asi tak, ze nas vliekli cez cely kampus a ukazali nam "Tu je univerzitny lekar", potom nas zas vliekli spat a ukazali nam "Toto je jedalen"... Ach jaj...
- Mood:
bored
Kasai Rinkai kouen lezi na dalsom kusku (resp. skor kuse) zeme, o ktory sa Tokyo roztiahlo smerom do oceana. Rybickam sa to sice asi nepacilo, ale my suchozemci musime uznat, ze sme sa roztiahli krasne! Ten park je skutocne velmi prijemne miesto na stravenie volnych chvil...
...ako je piknik a rozne hry...
Hoci sa Ryo snazil, Ian pri klasickych hrach dlho nevydrzal, zlakala ho totiz jeho vasen k vsetkemu, co ma viac ako 4 koncatiny, cize tomu, comu by sa chudak Ryz bol radsej vyhol... Ale Ryo ma tak rad svojho brata, ze s nim bol dokonca ochotny lovit cvrcky, aj ked do sietky s asi 2 metrovou ruckou - bezpecna vzdialenost predsa len musi byt...;)
Po viacnozcoch prisiel rad na beznozce, cize navstevu akvaria... Zvonku vyzeralo krasne, ale zvnutra nic moc (myslim architekturu teraz), v Sunshine city je ovela krajsie... Ale tu zas mali niekolko druhov zivocichov, ktore tam nemaju...
...ako napriklad moja zlata cinska truba alebo ryba s najzaujimavejsim menom, ake som videla...;) (japonsky sa vola rovnako)
Ale cim ma toto akvarium dostalo na svoju stranu, to boli akvaria s moznostou chytat zivocichy v nich. Prve bolo akvarium s morskymi jezkami (samozrejme so spustou upozorneni okolo, ze chytat jemne, lebo pichaju...), ktore ma po niekolkych dovolenkach v Chorvatsku na rozdiel od Iana a fury dalsich japonskych deti teda ani nahodou nenadchlo, ale potom prislo druhe chytacie akvarium...
...so zralokmi a rajami! A to bolo super! Hlavne tie raje! Zraloky boli samozrejme tiez zaujimave, ale ako sa dalo ocakavat, boli drsne a navyse nevyzerali, ze by ich to hladkanie nejak bavilo... Zato hebke raje, tie si to priam uzivali, s radostou k nam priplavali a nechali sa hladkat, kyvali na plutvickami... Strasne zlate! To bol naozaj zazitok... A mali sme stastie, ze sme tam akurat dosli, lebo chytaci cas je len 2x do dna po pol hodine...
A kedze pre Iana je aj take velke akvarium malo, kedze si z tade nemoze ziadneho zivocicha odniest, museli sme este ist k moru a nachytat si zopar krabov... Yurina, ktora s nim chodi k moru vzdy, je uz v tomto obore skutocna profesionalka - sepiovu tycinku na spagate zatazenu 5 yenovou mincov spusti medzi kamene, chvilku pocka a vytiahne tycinku oblepenu krabmi!;)
- Mood: impressed
Takto sa zacal moj prvy den v skole. A pokracoval este zaujimavejsie... Okrem toho, ze sme dostali studentsku karticku (konecne som oficialny student Keio univerzity a mozem sa preukazovat!;) a zapisali sa sme zvysne 3 hodiny robili same "zaujimave" veci... Dostali sme niekolko letakov o tom, ze nemame drogovat a ako zle na nas drogy posobia, poucenie o sexualnom harasmente (tiez pre istotu 2x), niekolko map nasho kampusu (lebo nam ich uz neposlali vopred...), dolezite upozornenia typu "V pocitacovej miestnosti sa nesmie jest, pit a byt hlucny" (co tam urcite nemaju na niekolkych ceduliach...)... Skratka same dolezite informacie! (Ale nie, nebudem zla - hoci 99% informacii bolo takychto, predsalen som sa dozvedela aj nieco potrebne - o poisteni a o kruzkoch!)
Inak co sa tyka zlozenia osadenstva, je to podla ocakavania Americania, Cinania a Korejci, ale aj celkom dost Nemcov. Som zvedava, ako to bude vyzerat... Zatial sa tesim hlavne na kruzky - vybrala som si japonsku lukostrelbu, umelecky workshop a japonsku literaturu, ale mozno ich este zopar pribudne, uvidim, kolko budem mat casu... A hlavne - tam budu chodit aj Japonci, takze sa nebudem pohybovat len v okruhu narodnosti, kvoli ktorym som sem neprisla...
- Mood:
curious
Skor, ako sa rozpisem o tomto nadhernom mieste, musim pochvalit Rya, ktory pre nas nasiel hotel, v ktorom sme byvali - lepsie umiestneny fakt byt nemohol - asi minutu od vlakovej stanice, na ktoru sme prisli aj sme z nej odchadzali spat do Tokya, z ktorej okrem toho chodili autobusy vsade naokolo! Takze hned, ako sme si odlozili veci na recepcii, mohli sme vyrazit!
Na Srandino zelanie sme vymenili povodny plan - 1. den - vodopady+jazero, 2. den - chramy na opacny a tak sme sa World Heritage autobusom zviezli k chramom, aby sme teda zacali nasu put po Nikko prave nimi...
Kto bol v Nikko, by teraz urcite vedel, co bude nasledovat, myslim, ze vacsina navstevnikov (vratane nekoecnych skupin japonskych dochodcov a detskych vyletov, s ktorymi sme sa predbiehali...;) to berie klasickou trasou podla sipiek...;)
Prva zastavka - tradicna stara japonska zahrada, kde sme sa hodnu chvilu zabavali krmenim kaprov. Mne sa velmi pacilo hadzat ich jedlo na miesta, kde ich bolo vela a sledovat, ako sa na to vrhaju... Neskor som si vsimla, ze jeden velky kapor je slepy a bolo jasne, ze medzi tymi nenasytnymi bestiami nema sancu, tak som dalsich par minut stravila hadzanim mu jedla rovno do papule... Bol taky zlaty, ako to pomalicky papkal, nie ako ti ostatni nenazranci... A pritom musi urcite byt hladnejsi, ved nie kazdy si vsimne, ze je slepy... (ak vobec niekto...)
Po sviezom zaciatku v zahradke nas cakala put po vsetkych tych chramoch, ktore verny mnich postavil pre svojho pana, velkeho a mocneho shoguna Ieyasua Tokugawu. Nevadi, ak o nom niekto nikdy nepocul, uz len podla mnozstva a velkosti tych jeho chramov musi byt kazdemu jasne, ze to musel byt Niekto...
Do prveho z nich, chramu Rinnoji, nas predbehli stada japonskych dochodcov a tak kym im mnisi robili chramoshopping (predvadzanie akehosi stastonosica, co zarucene ochrani celu ich rodinu, sposobom a la nas teleshopping), my sme si ho pozreli zatial zvonka a ked sa japonske babicky a deduskovia svizne, ako pre nich typicke, odpratali do dalsieho chramu, isli sme si my miesto chramoshoppingu pozriet velkeho Buddhu...
Dalsia zastavka, podla kazdeho sprievodcu ta najdolezitejsia (pre mna vsak nie, moj cas este len pride;), Toshogu, svetove dedictvo UNESCO a jeho prilahle chramy. Tam sme si na jednej z budov pozreli ako v predstavach starych Japoncov kedysi vyzerali slony, na dalsej pribeh opic, z ktoreho pochadza zname "Nepocujem zlo, nevidim zlo a nehovorim zlo"... Az sme sa dostali, obiehajuc pocetne skupiny deti a dochodcov, tam, kde nas posielaju vsetky obrazove aj neobrazove prirucky...
Presne sem. Uchvatny? Neviem... Podla mna je tam jeden ovela uchvatnejsi...;) Ale je pekny.
Ked sme presli touto nacancanou branou, nemohli sme sa vynadivat - zase raz nas cakalo jedno prekrasne lesenie... Ale nastastie nie na celej budove...;) A cakal nas tam este jeden skvost, pozitivny (aspon pre nas, pre chudacikov Japoncekov je to skoda...;). Vo vnutri budovy Cvicka obohatila svoju zbierku japonskych anglickych nezmyslov o jednu ozajstnu perlu: "All of the buildings No cameras forbidden"...az to napriek zakazu musela risknut, aby si tento jedinecny vytvor zvacnila...;)
Pred obedom sme navstivili este chram s rinciacim drakom, co sa teda mne velmi paci, ako to funguje, a zacali sme sa za vydatnych Srandinych protestov, ze ona nebude zase slapat hore tym kopcom:), uberat smerom k mestu, aby sme nasli nejake miesto, kde sa najeme. Neviem, ci by Sranda bola radsej, keby tie restauracie postavili rovno vedla chramov, ja si to rozhodne radsej odslapem a potom si pozrem chramy v krasnej prirode... Sranda sa samozrejme stazovala aj cely obed, ale nakoniec tu "strastiplnu" cestu spat k chramom zvladla bez problemov...;)
Pred mojim milacikom nas cakal este jeden chram, Futarasan. A potom uz rychlo smer moj krasavec, chram Rinnoji Taiyuin!
Je tak dokonele nadherne umiestneny v kopcoch, ze sa tam clovek skutocne citi bozsky... A je v nom dokonca aj bozska vyhliadka:
Takto to vraj vyzera, ked sa pozeraju na zem...
Dokonca aj Sranda potvrdila, ze sa jej kvoli tomuto chramu oplatilo splhat do kopca...;)
Na tomto nedhernom, tichom a pokojnom mieste sme ostali najdlhsie, posadali sme si na schody a vnimali tu fantasticku atmosferu, ktoru Rinnoji Taiyuin vytvara...
Na zaver este jeden mensi, ale tiez pekny chram a tato dlha a narocna chramova put bola dokonana... Put po Nikko vsak zdaleka nie, dalsia zastavka, most Shinkyo, jeden z troch najunikatnejsich mostov v Japonsku, uz bola naplanovana... Akurat ze s chudatko zmohnutou Srandou sme sa k nemu museli presuvat velmi, velmi pomalicky... Sranda sa ale nakoniec hrdinsky vschopila a druhu cast cesty uz vykracovala celkom rezko!;)
Nasledne sme sa v okoli pokusili najst nieco pod zub, co teda vobec nebolo jednoduche, pretoze v blizkych obchodikoch predavali akurat tak keksiky s opicami ci s napismi Nikko, cize nic nejak syte... Filip vsak vdaka tomu prisiel k veci, po ktorej uz od zaciatku ich pobytu v Japonsku tuzil a nekonecne vela krat sa kvoli tomu so Srandou pohadal... K svojmu japonskemu mecu! On chcel velky, Sranda protestovala, ze ako ho odnesu a takto to slo v kazdom obchode, v ktorom sme na nejaky mec, co sa Filipovi pacil, natrafili... A az tu, na poslednom vylete sa ich predstavy dokazali zlucit a Filip si odniesol, musim povedat, fakt pekny mec...
Docasne nasyteny zopar snackmi, rozhodol sa zvysok skupiny nasledovat ma na posledny, potencionalny bod programu toho dna, k socham Bakejizo. Vynuchala som ich nahadou, ked som bola v Nikko minuly rok s Ryom a podla fotiek to vyzeralo na pekne miesto... Ked sme tam vsak potom chceli ist a spytali sme sa na cestu, bolo nam povedane, ze to je celkom daleko, asi 20 minut peso a kedze sme chceli ist este na vodopad, nakoniec sme tam nesli... Ale lakalo ma to stale, tak som to navrhla aj tentokrat. Mali sme dost casu, zatial aj energie dost, nuz sme sa teda vybrali...
Celkom som bola so sebou spokojna, ze som aj po viac ako roku viac-menej vedela, ako mame ist, aj ked nakoniec Cvicka musela odchytit jedneho rybara (ktory sa jej asi trosku bal, ked sa za nim rozbehla...;), aby sme vedeli, ako pokracovat za riekou...
Uz len samotna prechadzka tam, medzi peknymi japonskymi domcekmi, bola velmi prijemna. Ale co nas cakalo tam, to bolo kuzelne! Nadherna cesticka lemovana stromami, uchvatna a strhujuca horska rieka a samozrejme, sochy jizov, ktore uz ako keby zrastli s okolitou prirodou... Ak by som nehodou nebola mala rada Nikko aj predtym, uz len kvoli tomuto carovnemu miestu by som ho musela milovat... A musim priznat, ze atmosfera na tomto mieste bola este omnoho viac duchovnejsia, ako v mojom oblubenom chrame... Navyse tu vobec nikto nebol, tak sme si mohli celu tu nadheru vychutnat celkom nerusene...
Bohuzial sme vsak nemali vela casu, lebo sa zacalo rychlo stmievat a okolo nebolo jedine svetlo, museli sme sa teda vybrat na cestu spat...
Ako sme sa vracali smerom k autobusovej zastavke, zbadala Cvicka peknu vyhliadku na most Shinkyo v nocnom opare a chcela tento moment zachytit na svoj fotak. Vtom, ked sa vracala, zakopla a - bum - bola bez slapky! Urvala sa! Naokolo ziaden obchod, v ktorom by predavali co i len zabky a tak sa Cvicka musela vratit do hotela naboso...
Vecer sme sa stretli na seanse v izbe Srandy a Filipa, pricom sme nakoniec skoncili pri velmi netradicnej cinnosti - pri pozerani velmi podnetenej doramy o basketbalistovi, ktory ocividne miloval ruzovu, kedze mal vzdy na sebe aspon nieco tejto farby... Vrchol vsak bol, ze aj jeho tim mal ruzove dresy (zrejme si ho vybral podla farby;) - to som este fakt nevidela! Tento strapaty ruzovy chudacik uviazol v pasci zlej zenskej, ktora ho chcela oddelit od jeho milej a dobrej priatelky... Nevidane!;) Co vsak na tom bolo najlepsie, ze sme tuto japonsku doramu mali v slovenskom zneni! Takze doplnam pre nich titulky: ...v slovenskom zneni Filip Frano. Aj ked by sa Japonci asi velmi divili, keby im niekto spatne prelozil ten pribeh...;)
Dalsi den rano sme ako prve riesili otazku, kde zohnat Cvicke topanky, ked nikde v okoli nie je obuv... Cvicka teda tajne ubzikla z hotela v ich izbovych slapkach (najvtipnejsie na tom bolo, ze si zobrala kazdu inu!:) a uz uz bola zmierena s tym, ze v nich bude musiet prejst vacsi kus cesty, ako povodne chcela, ked sme navstivili vedlajsi Hello Kitty obchod, ako nasu poslednu nadej... A tam, tam mali topanky! Teda, neviem, ci sa to da nazvat prave topankami, ale aspon to bolo nieco, co sa da obut...
Takze, mile damy a pani, dovolte mi prezentovat: Cvicka a jej nove Cvicky!
Takto nebezpecne vybaveni sme sa mohli vybrat na dlhu cestu autobusom po serpentinkach symbolizujucich japonsku abecedu k najvacsiemu vodopadu Kegon. Pocas nej sme vsak vsetci pracovali na dolezitej ulohe - zocit pre Srandu opice, ktore tuzila bezpodmienecne vidiet... Bohuzial sa nam to nepodarilo a nezachranilo to ani stado srniek (ktore teda mna osobne uspokojili ovela viac - boli krasne!), ktore sme videli... A nepomohol ani slub, ze ich urcite uvidi cestou spat, ako sa to podarilo mne a Cvicke... Ale dosli sme k vodopadu a pri pohlade na to, aky je uchvatny, na opice (aspon docasne) zabudla...;)
A nie je sa co cudovat... Nehovoriac o tom, kolko krat a z kolkych roznych uhlov sa s nim odfotila...:)
Od vodopadu sme sa pomaly, skumajuc vsetky obchody (a chutnajuch ochutnavky v nich;) a hladajuc nejaku restauraciu, kde by sme sa mohli naobedovat, presuvali k jazeru Chuzenji. Restauraciu, ktora vyhovovala chutiam nas vsetkych sme po dlhom hladani nasli, akurat ze objednane jedlo nakoniec vyzeralo uplne inak, ako malo... Ale napriek tomu to nebolo zle, aspon pre vacsinu z nas - Sranda totiz dostala svoju porciu obohatenu o hojnu porciu nadrobno nakrajanej varenej zeleniny, ktoru neznasa... A tak sme hodnu chvilu pri stole stravili sledovanim, ako Sranda preparuje tie mikroskopicke kusky zeleniny...:)
Poobede sme celkom dlho relaxovali na brehu jazera Chuzenji. Bolo tam tak prijemne, ze sme jednoducho nemohli odolat...;) Teda vlastne niektori (rozumej Filip) mohli odolat a miesto oddychu sa venovali hladaniu musiel (pre Srandu), slimakov (pre mna) a hadzaniu balvanov do vody (aby ospliechal Srandu...;)...
No a pre velky uspech sme si sli (bohuzial pre Srandu bez opic po ceste...) zopakovat aj za denneho svetla vylet za jizoami...
...a boli sme este ocarenejsi ako den predtym...
Tam na skalach pri rieke sme stravili cely nas zvysny cas. A kusok z neho aj pokusmi o ponorenie tackovej lode, ktora sa odkialsi priplavila - Sranda s Filipom ju bombardovali kamenmi az kym sa nerozlomila na niekolko kuskov a tie sa este snazili poslat ku dnu...Takto smutne skoncil osud jedneho kuska plastu...;)
Podvecer sme sa vratili do hotela, vyzdvihli si nase veci a cez par pristanicnych obchodov (v ktorych sme nasli take skvostne suveniry ako kolaciky v tvare opicich vykalov s obdobnym nazvom - fakt neviem, kto by si to kupil...) sme sa pomaly sulali k nasmu vlaku, kedze na cestu spat sme si nekupili miestenky na rychlik, lebo v ramci setrenia sme planovali ist obycajnym dostavnikom... Nakoniec sme si vsetci 4 obsadili dvojsedacky, takze hoci dlha, cesta spat do Tokya bola celkom pohodlna...;)
- Mood: impressed
- Music:Male hocico lubi boh...:)
Clenovia vypravy za zvieratkami z celeho sveta (az na jedneho, Rya, ktory to fotil...).
Velmi zabavne bolo, ze Ryz este pred samotnou navstevou zoo nahovoril Iana, ze ma Srandu uci vsetky zvierata po japonsky. A Ian to zo zaciatku aj velmi svedomite realizoval, dokonca nebol spokojny, kym Sranda dany nazov nezopakovala...;) Po case sa vsak tento nas maly kruzok japonskej zoologie rozpadol a kazdy sa nadchynal nad svojimi milacikmi - ja nad tigrami, Sranda nad vydrami... Az sme sa zase vsetci spolu zabavali na papagajoch, ktore ako tvrdil Ian, rozpravali jeho meno - Takada Ian (a skutocne to tak znelo!).
Kedze Ian chodi do tejto zoo ako na klavir, ani by som sa nedivila, keby ich to uz stihol naucit...;)
A o chvilu neskor sme sa uz "zabavali" na tom, ze sme stratili Cvicku... Opustila nas s tym, ze ide na zachod a my sme ju cakali v tieni pod stromami. Ja som v jednom momente videla, ako si uz umyva ruky, potom som pozerala na ostatnych, Cvicka este nedosla, znovu som pozrela smer zachody a - Cvicka nikde! Zmizla! Sranda sa isla pozriet do zachodov, Filip presiel okolie a my s Ryom sme cakali na mieste, keby sa nahodou vratila... Ale Cvicka nikde!
Rozhodli sme sa teda, ze si zatial dame obed v stankoch, ktore boli par krokov od inkriminovaneho stromu, pod ktorym sme sa rozdelili - vsak snad sa vrati a odtial ju lahko uvidime... Uz sme bastili, ked nam zrazu zazvonil telefon. Cvicka. Ako sa na spravnu Cvicku patri, nevratila sa tou istou cestou, ktorou na tie zachody isla, ale vybrala sa uplne inou k zivocichom, ktore sme sa chystali navstivit potom...
Poobede sme sa este spolocne odobrali k tucniakom, kde sme sa vsak uz museli rozdelit, lebo Ian mal nejaky poobedny kurz. A tak sa japonska cast nasej vypravy odobrala prec a slovenska cast pokracovala dalej k zivocichom, na ktore som sa, kedze som bola so Srandou, najviac tesila - k slonom!
Slovo zoo (slon po japonsky), som Srandu naucila hned po kormoranovi a nakolko zazitok s kormoranmi bol nezabudnutelny, tesila som sa, ako zuzitkuje slovo zoo...;)
Sranda a zoo v zoo...;)
Nikdy by som si vsak nebola pomyslela, ze ovela viacej srandy si so Srandou uzijem nie pri ozajstnom slonovi, ale pri soche slona... Ked sme isli okolo nej, vylozil tam akurat jeden otecko svoje dietatko a Sranda tam potom samozrejme tiez chcela vyliezt... Na druhy krat sa jej to s velkym vypatim Filipovych sil aj podarilo, ale bola to fakt SRANDA! Nehovoriac o tom, co sa dialo, ked z toho slona chcela zase zliest...:D
Sranda alebo co sa stane, ked velryba uviazne na slonovi...;)
Po tomto skutocne srandovnom dobrodruzstve sme sa vybrali konecne do casti s bylinozravymi zivocichmi. Hoci som v tejto zoo uz bola, pre jej velkost som nikdy do tejto najvzdialenejsej casti nikdy nedosla a hrozne som sa tesila, ze konecne uvidim zirafky... Ale ked som nakoniec zistila, ze maju len jednu (!), bola som fakt sklamana... Pri pocte kusov inych zivocisnych druhov to bolo skutocne prekvapenie... Takisto aj Sranda ostala prekvapena pri ohrade s jej diplomovkovym objektom skumania, zebier alias ziraf horskych - ich pocet bol rovnaky ako pocet ziraf... Ale zato mali plno malych aj velkych hrosikov a nosorozce aj s hrozne zlatym mladatkom...
Sranda ako pravy etolog nema pobytu v zoo nikdy a za ziadnych okolnosti dost, ale my s Cvickou sme uz v tej horucave mleli z posledneho... Filip chtiac-nechtiac musel ostat robit garde svojej sestre, aj ked by sa bol mozno radsej pridal k nam, ked sme sa rozhodli, ze uz fakt mame dost... Aj ked, hoci zmohnute, nemohli sme s Cvickou cestou spat opomenut aspon terarium s nasimi hadikmi oblubenymi...
Toto sice nie je had, ale je to moja najoblubenejsia fotka z teraria aj z celej zoo... A krokodilov tiez lubim!
Sranda v zoo ostala podla ocakavania, az do zaverecnej a tak sa vratila len chvilu predtym ako sme mali zase odchadzat - za jednou z mojich oblubenych zabavok, na poulicny festival! Poulicny festival nasej ulice uz bohuzial nestihaju, lebo je buduci tyzden den potom, co odidu, tak aspon ten vedlajsej ulice...
A tak sme najprv nahanali omikoshi (pojazdny chramik) a potom sme sa vorvali do davu, aby sme si kazdy nasli tu svoju zabavku... Ale co sa tyka vseobecnej popularity, v tom pripade jednoznacne vyhrava strielanie stuplikov, ktoreho sme sa zucastnili vsetci aj vdaka tomu, ze sme ich par odcvrnknutych tajne zodvihli zo zeme..;)
- Mood: amused
Profile
![[info]](http://l-stat.livejournal.com/img/userinfo.gif)
adriankahime- adriankahime
Syndicate
